Zmier sa s Tým
Slovo mier v istých momentoch znie len ako vzdialená ozvena, ako niečo, čo bolo, ale kedysi. Pridlho sme sa mu pozerali do očí? Pridlho sme zaspávali s pokojom? Naozaj sa nám už treba budiť na zvuky sirén?
Žiť v nestálom mieri v nestálom svete je bolestivé, no, žiaľ, nie nečakané. Hrôzam vojny sa ocitáme zoči-voči. Pokúšame sa nazvať ich pravým menom, odsúdiť, zastaviť, hnevať sa, smútiť, a možno napokon zdvihnúť hlavu k nebesiam a na plné hrdlo kričať zúfalé výčitko-otázky, prečo to nezastavia. Vie sa vôbec tam hore, aké zbytočné zlo sa deje tu dole?
Vie sa. Sirény sú počuť až k nebu a nie, nie sú mu ľahostajné. A cudzie už vôbec nie. Nebo si dobre pamätá deň, kedy poslalo Syna, aby vybojoval mier. Možno zaň aj ty práve bojuješ a hlboko súcitíš s tými, ktorí ho nemajú.
Súcit, ktorý nami hýbe a vedie nás do zbierok, pomoci, modlitieb, znepokojivých rozhovorov; cez zhoršenú kvalitu rán, nocí aj dní a vedie nás až na námestia hlavných miest; tento súcit je zrkadlom Božej túžby po mieri. Ale dnes nemám na mysli ten medzinárodný. Možno sa stretávaš so súcitom, ktorý sám potrebuješ.
Na námestí v istý moment pozriem ponad davy súcitiacich a rozhorčených a vidím, že sa bojuje aj za iných a inde, ako som čakala a dovidela. Zdvihnem hlavu hore a vidím, že nebo nevyvesilo len modrú a žltú, ale všetky možné farby. Keď sa lepšie prizriem, na jednej vlajke vidím dokonca aj svoje meno. Nie je to preklep, ani skomolenina, to meno je moje. A tvoje.
Práve v momentoch nekonečného ničnerobenia a zamerania sa na to, čo sme práve (konečne) začali považovať za malichernosti, práve vtedy sa bojovalo o nás. V momentoch prežitých v zdanlivom mieri prebiehala Vojna. Nárokuje si na nás niekto, komu nepatríme.
Cítil si sa niekedy nechcený? Falošne chcený? Nespokojný, či falošne spokojný? Nedostatočne milovaný? Horší ako ostatní? Lepší ako ostatní? Nevedel si, kto vlastne si? Vravím, Vojna. Lži, nelogickosť, pozlátko, lákadlá, dezinformácie. To je všetko hra útočníka, ktorý nehrá fér a už vôbec sa nezaujíma o bezpečný koridor v tvojom srdci.
Táto Vojna bola, verím, prvá na svete a bude aj posledná. Odohráva sa už od prvého chamtivého pohľadu na ovocie až po iné dnešné a aj budúce chamtivé pohľady. Na veci, ľudí, životy, úspechy, moc, krajiny. A trochu desivé je, že (aj keď sa to ťažko pripúšťa), každý tento chamtivý pohľad dobre poznáme, lebo vychádza aj z našich vlastných očí.
Je zvláštne, že ja ako človek v boji o porazenie zla dokážem vymyslieť len plán, v ktorom by záporná postava umrela a tadá - bol by mier. Boh však na zničenie zla používa smrť postavy kladnej. A jedinej kladnej. Ak niekto dobrý totiž nebude na konci dní našim zástupcom, padneme spolu s ostatným zlom, ktoré dnes odsudzujeme. Akokoľvek horšie sa nám zdá byť od nášho vlastného. Ježiš, jediný ozajstne dobrý, tiež odsudzuje zlo, no zároveň zaň platí na kríži namiesto mňa aj teba. Či stále to znie ako bájka?
A kto vo Vojne bojuje za Neho? Kto vystáva na námestí? Si tam Ty, Kristus, a si tam sám. Žiaden dav. Žiaden súcit. Kde som bola? Zaspávam v záhrade ako Tvoji najbližší, kým Ty z úzkosti potiíš krv. Z mojej apatie vznikla Vojna, a z mojej Vojny sa stala Tvoja.
Ježiš, zasiahlo ťa naše zlo. Nech teraz zasiahne nás Tvoja milosť. OTOČTE SA, SÚCITNÉ DAVY a viďte Víťaza, čo naveky porazil každú smrť. Nech dnes porazí aj tú tvoju. Vyves bielu zástavu, vzdaj sa kontroly a daj ju naspäť Tomu, čo ťa stvortil a ľúbi ťa. Zmier sa s Tým, čo ťa chce a aj dokáže vytrhnúť z ruky okupovateľa. Stretni sa s Ním nie ako so sudcom, ale ako s Tým, čo uzdravuje, čo odpúšťa, čo miluje až do úplného konca a nového začiatku.
PS: Ak teraz stojíš o zmierenie s Bohom, mám pre teba pripravenú modlitbu. Je pre každého, čo naozaj chce, takže tu ju nezverejním. A ak sa aj nechceš modliť, ale len tak napísať, som tu. Viem, väčinou som fakt zlá v odpisovaní :D ale ak dáš na začiatok správy hashtag #druhesance, budem vedieť, o čo ide a ver mi, na takéto správy odpisujem ASAP. love, K.
