Stoj.

Nerob si, čo chceš, lebo dnešný deň je svätý. Už nehľadaj, čo máš rád, práve si to našiel. Sú pripravené výšiny zeme, je pripravené tvoje dedičstvo. Ale samú ťa nepustím. Ak oddychovať, tak jedine spolu – tak, ako prvý raz. Nerob si, čo chceš – hovorí – aby si uvidela miesta, pre ktoré si bola stvorená.

Môj Boh mi chce zo srdca vydolovať odpustenie. Vrátiť lásku k ľuďom. Roztopiť ho pre nepriateľov, určiť mu smer, vstúpiť s vytrvalosťou, pomôcť uveriť, že je možné na chvíľu pustiť prácu z rúk. Chce srdcu pripomenúť, kto ho stvoril.

Stoj? Srdce mi oťaželo a plecia ma ťahajú k zemi. Nemôžem sa zastaviť, nie teraz. Nechcem pred môjho Stvoriteľa prísť a vysypať z rúk všetko, čo si držím. Sú to predsa povinnosti a vzťahy a starosť a honba za úspechom a všetky tie moje ciele a slabosť a – hriech. Kŕčovito držím, čo nemám a snažím sa sama napraviť veci, ktoré môžem len pokaziť. Sama si zavadziam vo výhľade na odpočinok. Na odpočinok, v ktorom mi chystáš utíšenie, nalievaš nádej, prebodnutými rukami podávaš pokrm. Ak ho dnes v deň odpočinku odmietnem, odmietnem o napokon aj pozvanie na Hostinu?

Zachrániš ma Ty alebo začne niekto iný moju záchranu predstierať? Prvý raz nás Boh nevolá ísť, ale stáť. A raz som sa odvážila zastaviť. Mala som pocit, akoby svet neprestal fungovať bezo mňa. A vraj sa ani nezastavil. Možno len hviezdy svietili o niečo jasnejšie, more bolo slanšie, mesto na hore vyššie a hlavne bolo počuť tichý vánok. Boh sám mi našepkával, ako sa oddychuje. Jeho stvorenie nebolo dokončené šiestym, ale siedmym dňom. Budem šesť dní sadiť, no siedmy môžem len sledovať, ako môj Boh dáva vzrast. V Tvoj svätý deň ti ukážem srdce a Ty mi ukážeš svoje.

Pripomeň, že si. Dnes môžem aj plakať a nechcieť sa hneď utíšiť. Dnes to nevadí. Dnes stojím, inak nemôžem. Dnes oddychujem a môže sa stať, že budem obnovená, že zažijem kúsok domova, ale hlavne pocítim v žilách Tvoju krv. Dnes viem, že nás ani najbližších šesť dní nerozdelí.