Jedno stačí
Predstav si, že postavíš dom. Zasadíš strom. Preplávaš cez rieku, neskôr aj oceán, pobiješ sa s drakom, vybehneš na kopec a pred tebou je nič.
No, nie úplne nič, skôr hmla, ale poriadne hustá. Celý život si robil niečo, čo by ti napokon mohlo teoreticky poslúžiť ku cti alebo aspoň k radosti. A teraz máš pred sebou hmlisto, tak aspoň dúfaš, že azda zanecháš niečo dobré za sebou. Ale ako pozeráš, tak pozeráš, vyhliadky zatiaľ nie sú nič moc.
A pritom to nič moc bolo kedysi niečím. Mocným, farebným, dobrodružným, občas trochu únavným a zromantizovaným. Skúšaš si to namaľovať. Počas toho si, pravdaže, uvedomíš, že maľovať nevieš, a tak skúšaš iné talenty, nové a nové sny. Počas snahy o ich dosiahnutie si, pravdaže, uvedomíš, že roky plynú a latku si radšej trochu znižuješ. Potom si povieš, že to zachrániš aspoň sociálno-kultúrne uznávanými javmi v živote človeka (doplň si, čo potrebuješ) a počas toho narobíš zopár chýb, alebo aj viac, alebo aj menej, len závažných. Vyvážiť sa to pokúsiš rôznorodým odreagovaním sa, alebo v naoko šľachetnejšom prípade medailami za štedrosť, dobrotu a počtom čiarok za prejavy lásky.
A pritom o čiarky nejde a nikdy ani nešlo. Nejak sme sa nalepili na úspechy a neúspechy, na dobré a zlé a začali sme to prezentovať ako svoju hodnotu. Ako niečo, čo po sebe zanecháme; alebo niečo, za čo budeme pochválení, či naopak pokarhaní. No naše zjednotenie so skutkami sa nám akosi podarilo vymeniť za jedinú jednotu, ktorá nám úplne postačí. O jednotu s tým, o ktorom si myslíš, že ti píše čiarky. Ktorému sa krvopotne snažíš dokázať, že ho vlastne nie je treba. No ani tisíc tvojich niečo nebude stačiť na dobrý výhľad. Ale pri ňom?
Stačí jedno niečo a je ti ponúknuté nebo na dlani. No nebolo to hocičo. Kristus odložil svoju korunu a prišiel do tvojej hmly. Jeden Jeho skutok obetavej lásky je viac ako čokoľvek, čo by si chcel zbytočne prihodiť ku svojej záchrane. K odfúknutiu hmly.
A možno sa z rôznych dôvodov v hmle vyžívame, lebo už neveríme, že dobrý výhľad je naozaj dobrý. Trošku dúfame, že to pri hmle ostane. Že keď nás aj nebude po smrti čakať niečo dobré, tak tam bude aspoň také hmlisté nijaké nič.
Ako vyzerá tvoje nič? Moja predstava ničoho sa nevyhne tvaru, farbe a ani emócii. Neviem, ako u teba, ale u mňa ani nič nie je ničím. Na konci všetkého totiž neskončíme ničím. Jediné nič, ktoré existuje, je to, ktoré sa tak márne snaží byť niečím. Žmýkaš život dúfajúc, že z neho vzíde niečo, čo ťa zachráni. Moje pekné srdce, naša kolektívna morálka, náš prevrat sveta na niečo lepšie. Dúfajúc, že si z neho namaľuješ niečo pekné. Ale nespomínala som, že ja maľovať neviem?
A aj keby som trošku vedela, moje dielo váhu až tak mať nebude.
Jeho dielo je pravda a právo. Ani jedno nemáme. Prosím, čím skôr si pretri oči a zisti, že ak si myslíš, že právo a pravdu máš, že ju vieš sám vyhrabať a ukázať svetu, vtedy ju strácaš. A nevyžmýkaš ju zo života, život vyžmýka teba, lebo si si to pomýlil. No kto nie?
A hádaj, Kto viac než stačí pre toho, kto sa pomýli? Viem, stratili sme s Ním jednotu. Ale daj jej ešte jednu šancu. Jeden Jeho skutok na to stačí.
A potom výhľad bude Ježiš sám.
Hmla sa práve teraz rozplýva. Prajem ti, aby ti nebolo jedno, aké niečo pred sebou uvidíš.
