Odlož pero, otvor oči.
„Líška: Všetko živé sa delí na tri druhy: na nepriateľov, na konkurenciu a na korisť.“
— Karel Čapek
Kde bolo tam bolo, keď sa rozum sypal do hrstí a pravda liala tak, že pohár pretekal, bol raz jeden veľký príbeh, ktorý vonkoncom nebol rozprávkou. A ktorého súčasťou si aj ty, milý čitateľ. Autor ťa vtiahol do deja, či sa ti to páči, alebo nie - a tak sa už možno aj z osobných bezpečnostných dôvodov uisťuješ, že na konci dobré postavy víťazia a líšky dostávajú, čo si zaslúžia. Jedine, že by...
Preskočil si väčšinu strán príbehu, a teraz civíš na tú, ktorá je až nebezpečne blízko konca - ako to, že líšky vyhrávajú? Ako to, že vyliezli zo svojich nor vyčuchať korisť? Nespoznali, že nepriateľ je silnejší a konkurenciou sa nazvať ani nedá? Ich oči sústredene zameriavajú, srsť sa pomaly pohybuje v súlade s dychom a jednou labou nebadane a potichučky vystúpia vpred. Už dávno múdrosť zamenili za priam učebnicovo zneužitý intelekt: keď nemám silu, aspoň pôvab. Aspoň klam. Aha, korisť!
Nervózne listuješ na skoršie a skoršie stránky. Súdiac podľa konania líšok by už mali ich nory nielen smrdieť po mŕtvych činoch, ale čuduješ sa, že sa s nimi ešte majú kde natlačiť. Dosť - hovoríš - čo je to za zlo? Kde sú tresty? Znížili si ich snáď? Alebo sa len natlačia a čušia tam, kde sú? Možno, alebo sú na potulkách, učiac sa od najlepších: šakalov, hyen a napokon vlkov v ovčom rúne. Veď aj oni potrebujú len prežiť, či nie? Z ich podlých krádeží, vrážd, nespočetných klamstiev a podvodov ti ale začína byť nadôvažok celkom dobre. Začína byť totiž jasné, kto je v príbehu líška. Ty to iste nebudeš.
A preto potrebuješ urýchlene nastoliť spravodlivosť! Chopíš sa žezla moci, inak nazývaného aj autorovo pero, a robíš v príbehu škrtance. Neprepisuješ ich hrozné činy, ale dopisuješ ich príbeh hrozným súdom. Tak, ako si zaslúžia. Úplne presne tak, ako si zaslúžia a ešte pre istotu o trochu viac. Tvoj hnev je veľký, no odrazu ti nevyschlo v hrdle zo smädu po spravodlivosti, ale z niečoho iného.
Pozeráš, čo si napísal a vidíš dôsledky svojej spravodlivosti v plnej paráde. Ak férovosť, tak férovosť všade. Začal sa tvrdý boj, dokonca aj o tvoj vlastný kožuch.
Ale veď... môj kožuch, môj kožuch... odkedy mám vlastne kožuch, pred akou zimou by ma mal chrániť? Veď ja chcem každému a aj sebe len dobre! Jedine, že by mi mohlo byť ešte lepšie, vtedy aj trošičku zla znesiem, no zlom to nenazvem, budeme to volať prižmúrené oči a neférový svet. Ukázalo sa, že aj keď malé, aj ty máš pazúry. Aj keď len trochu, ale aj ty prižmuruješ oči zo zlým úmyslom. A že aj keď potme, aj ty si v nore ukrývaš tajomstvá. Aj kvapka jedu je stále jed. A aj napriek svojej úprimnej snahe, nie si a nevieš byť sám protagonista. Keď sa rozdával rozum, vysypal si si ho z hrsti a keď sa liala živá voda, liala sa len akoby do dlaní a pretiekla ti pomedzi prty. Si odtrhnutý od reality, od vlastnej identity. Ale stav, v ktorom si obsah tohto odstavca odvážiš priznať, ti môže zachrániť život. Môže to byť veľmi, veľmi dobré: pusti pero. Otvor oči.
Protagonista, jediný "ten dobrý", prichádza na scénu (vlastne keby si príbeh čítal od začiatku, spoznáš Ho už vtedy). Drží pero a zapíše ním veľa dobrého, veľa krásy a lásky a múdrosti vekov, a okrem iného aj
vlastnú smrť. Či to sa do rozprávok na dobrú noc nepíše? Doteraz sme poznali protagonistov vždy šľachetných, vždy láskavých, a je pravda, že aj vždy obetavých, ale aspoň väčšinou prežili. Aj keď niekedy v poslednej chvíli, no nejak prežili. Určite sa nenechali zradiť líškami, roztrhať levmi a zjesť hyenami. Nikdy to nebol na pohľad strápený a zoslabnutý, bezbranný baránok, do vlny ktorého sa hocjaký vlk dovolí zaodieť. A ak to aj nebola rozprávka, v ktorom hrdina prežije, určite aspoň nedal šancu vyhrať zlu, no jeho samého definitívne zlomilo.
Zmätene listuješ a horúčkovito čítaš neuveriteľné riadky - že protagonista chce síce potrestať zlo, no v líščom kožuchu. Aby mala každá líška šancu vystrčiť nos z nory, vyvesiť bielu vlajku, nechať Ho urobiť jej doma poriadok. Uzdraviť rany pod kožuchom zalepeným od rán, ktoré si dostal aj dal. Nechať sa pohladiť. Prišiel ponúknuť zabudnutý domov, ponúknuť sám seba.
Kladie život za mňa, teba a každého lotra, ktorého by som ja do neba nepustil. Kladie príklad každému ako som ja a ty, aby sme spoznali rýchlosť Jeho zľutovania. Aby si si nemyslel, že tvoj hriech Ho odradí. Kladie ale aj určený čas, v ktorom ešte je šanca - vystrčiť nos z nory, vyvesiť bielu vlajku, ...ešte je čas!
Vieme, ako príbeh skončí - naozaj bude zlo definitívne porazené a ostane len dobro. Autor je len jeden a tvoje pokusy písania vlastného príbehu by aj tak nedokázali zájsť za marginálie. On vykoná spravodlivosť spravodlivejšiu, ako by sme vykonali my, ale aj udelí milosť väčšiu, ako by sme udelili my. Nebude to nefér, ak ju prijmeš - spomínaš? Protagonista zlé vzal na seba. Nechaj prvého lišiaka, nech si skúša nájsť korisť, ale ty to už nebudeš. Nech si urobí z protagonistu nepriateľa, nech si ho zbabelo a zvrhlo nepresne nazve konkurenciou - ale dnes mu už na to nenaletíš. Zlý nemá posledné slovo, ani jeho neslávna smrtonosná zbraň. Ježiš vstal z mŕtvych a spravil z tejto zbrane jeho poslednú. Prešiel temným nočným lesom, aby si sa ním nemusel nekonečne sám potulovať ty. Raz príde a bude volať svoje ovečky tak, ako by to urobil každý dobrý pastier. Ešte dnes sa v modlitbe rozhodni a vyznaj Mu, či k nim chceš patriť.
Či zatvoríš knihu a uvidíš na konci - a žili šťastne, aj keď pomreli. Dobrú noc.