Červené koberce a zelené listy

Svetlá reflektorov, červené koberce. Pripravená reč pri ocenení mojich úžasných umeleckých schopností a najlepšie tých hereckých. Ak nie hereckých, tak samozrejme aspoň režisérskych, ak nie režisérskych, tak aspoň speváckych, a ak nie spováckych, tak aspoň nejakých hudobných a ak nie hudobných, tak výtvarné to... tiež nebudú. Akonáhle som mala natrénovanú moju ďakovanú reč za prevzatie šampónu, chytila som kefu na vlasy a vyrazila na svetové turné po pódiách postelí v detskej. A v romantických prípadoch v mojej kapele hral na bicie môj frajer. A časový horizont, v ktorom sa to všetko malo udiať? Za jednu sobotu a jeden celý mladý život zároveň.

Sobota vystriedala ďalšiu a veľké sny v nich aj ostali. Odišli na víkend preč. Boli chvíle, kedy som nevidela nič dôležitejšie, ako si zbaliť kufre a vycestovať s nimi. Čo môže byť lepšie ako uchopiť sny za pačesy a preniesť ich cez neznámy portál do reality? Čo môže byť slastnejšie ako zariadiť si život podľa svojich túžob?

Pýtala sa Eva v raji.

Na doslova najlepšom mieste, akom mohla byť. Na mieste, kde sa za podvečerného vánku mohla prechádzať so samotným Stvoriteľom. Na mieste, na ktorom presne vedela, kým je. Všade, kam sa pohla, jej stvorenie pripomínalo jej Tvorcu. Hovoril o ňom každý zelený list. Mala všetko, po čom si my dnes ideme krk dolámať - hodnota, identita, zmysel, láska, prijatie, uznanie. A aj tak ju zlákalo začať sa z pravdy akosi vykrúcať a točiť sa okolo seba. A tak nerozvírila vody prijatou láskou, ale pýchou, ktorá sa maskovala ako pravé poznanie. A uznanie. Ja mám sny, ja vidím v sebe potenciál, ja ho ukážem svetu —

hovorím si. Ak Eva vedela tomuto nutkaniu podľahnúť v raji, o čo viac mu viem podľahnúť tu, na mieste východnom od raja? Z raja sme nedostali pohľadnicu, ale osobnú návštevu; niečo v nás po Ňom azda zatúžilo, no aj keď sa snažíme, jediné, čím sa nám z vlastných síl darí raj napodobniť, je Evino premýšľanie.

A tak sa moja vitrína s možnými oceneniami zatriasla. Zarinčala, ako by rinčal ten najkrehkejší porcelán. Krehkosť môjho bytia určil krehkosť mojich snov a ja som vedela, že nemôžu byť uprostred mojej pozornosti. Začala som pomaly kufre vybaľovať.

Reflektory upriamili pozornosť na nový raj, kráľovstvo môjho Boha. A tak záujmy Stvoriteľa a môjho Záchrancu dávali môjmu životu nielen väčší, ale skutočný zmysel. Ani mne samej na mojom srdci tak nezáleží ako Jemu. A postupne som rovnako začala hľadieť aj na ostatných - akoby mi požičal svoje oči. A tak som balenie odložila. Sobota vystriedala ďalšiu a zo sobôt stali sa nedele. Začala som žiť Jeho dni.

Neviem, či to bolo mojimi neúspechmi z minulosti, alebo úspechmi len malými, no kufor stále nedokážem dobaliť, ale ani úplne vybaliť. Neviem odísť za snami a nechať za sebou tie Božie. A mnoho sŕdc, čo to Jeho ešte nepozná.

Zjetnotia sa naše sny? Splynuli v jedno? Ako to bude vyzerať? Čoho sa chytiť a čo nechať tak? Krok po kroku sa učím nestúpať po červenom koberci. Občas mi svieti ako Jeho krv, ktorá bola za môj život vyliata. Po krvi sa nestúpa a život nezahadzuje. Ako vody napĺňajú more, tak bude On napĺňať moje dni raz a navždy. Srdcia sa zjednotia. Ak červené koberce boli raz snom, dnes budem dávať pozor na Jeho realitu. Reflektor sa otočil. Pozorne sledujem, kam a na koho svieti. Chcem kráčať, kde kráčal. Miesto červeného koberca zelené listy. Miesto limuzíny oslík. Miesto podpisov dotyk.

Volím pre svet neslávnu službu slávnemu Kráľovi. Zaodie ma teplým kabátom pred chladným svetlom na zemi. Miesto odtlačku v sieni slávy máš odtalčok v mojom srdci a je Ti to vzácnejšie. Ako?

Uč ma žiť.