Mám ju!
Hovorím, keď hrá dobrá hudba, keď mi vejú vlasy, lebo v aute nefunguje klimatizácia a okná musia byť dokorán. Mám radosť z každého objatia, z každej prechádzky večerným mestom a, samozrejme, z dobrého jedla.
Mám však ale aj pocit, že žijem uprostred nástojčivej doby. Takej, ktorá požaduje kráľovstvo, ale odmieta kráľa. Táto doba akoby ponúkala dve možnosti; buď nám k radosti treba prijatie na vysnívanú školu, ideálne domáce prostredie, pekný vzťah, pekný Instagram a kariérny rast, alebo nám stačí málo a – ako sa hovorí – radosť z maličkostí, ktorá aspoň nachvíľu poslúži ako náplasť na celkové zúfalstvo. Obe možnosti však hľadajú radosť, v ktorej by mohli zakotviť a aspoň na chvíľu veriť, že je skutočná. Ešte jeden výlet, ešte jedno dieťa, ešte jeden dom, ešte jedna škola, ešte jedna práca, jeden dôležitý projekt, ešte jedna káva, jeden dobrý obed, jeden tréning, ešte kúsok vedomostí, ešte jeden tanec, jedna krajina, ešte jeden slnečný deň, jeden rozhovor, ešte jedna prechádzka, ešte jedno kamarátstvo, ešte jeden vzťah, jeden pekný večer, a potom už naozaj budem šťastná. A možno to nie je problém len dnešnej doby.
„Mám ju!“ hovorí pastier, „radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu!“ Ježiš sa teší zo záchrany života. Ježiš sa teší, že ma našiel, keď som sa stratila. Ježiš sa teší, keď sme spolu. Je to jednoduché. A po nájdení ani len nekráča popri mne, ale rovno otvára náruč a sám si ma odnáša domov. Podobenstvo o stratenej ovci, kedy Ježiš zanechá celé svoje poslušné 99 členné stádo a vydá sa hľadať len tú jednu neposlušnú ovečku, veľmi nedáva zmysel. Až pokiaľ tá jedna nie som ja.
Ježiš mi z radosti zo mňa vystaval pevný základ. Skala, na ktorej stojím, je postavená z Božej lásky k ľuďom, z Ježišovho triumfu nad mojim hriechom; je postavená z Božej radosti nad našim zjednotením, je pravdou, pokojom, poslaním, životom a celá drží pokope Ježišovou krvou. Skala, na ktorej stojím, je On sám. Teším sa, lebo Ježiš chce byť so mnou. Je to jednoduché.
Mám ju, a čo. Mám radosť, aj keď sa zdá, že to akurát nie je vhodné. Moja radosť nevylučuje bolesť, slzy, či nešťastie. Ukryjem si ju niekde hlboko v srdci, v jeho úplných základoch, a tak budem hovoriť o Božej dobrote, aj keď bude zle. Budem hovoriť o tom, že hľadá a nachádza a vytrhuje z pazúrov sveta. Vytrhuje z pýchy, lakomstva, a klamstiev a miesto prežívania dáva život.
Ale nad to všetko – Jeho radosť je zdrojom mojej radosti. Chce ma, aj keby ma nikto iný nechcel. Teší sa z môjho pokánia, aj keď ho vládzem len zašepkať. A tak pôjdem na ešte jeden výlet, ešte jednu kávu, budem mať ešte jeden rozhovor, ešte jeden tréning, viac vedomostí, ešte jeden zážitok, navštívim ešte jednu krajinu – no len ak tam budeš aj Ty. Tvoj plán je môj, Tvoja radosť je moja.
A potom – niekedy, Ježiš, nebudem mať tento postoj. Niekedy nebudem mať radosť. Bude to vtedy, keď zabudnem, že ma máš rád. A ako veľmi. Bude to vtedy, keď sa horčičné zrnko bude oproti mojej viere zdať obrovské. Slovo radosť mi prestane znieť a pohľadom začnem uhýbať na vedľajšie cesty s úmyslom zaradiť sa medzi davy. Čo môže byť väčšie – Ježišov smútok z nášho večného odlúčenia, či radosť z nového života? Čo je počuť viac – zlomenie Božieho srdca, keď sa Mu otáčam chrbtom, alebo radostný výkrik, keď svoju tvár otáčam k Nemu? Viem, že aj vtedy budeš verný a znova prídeš od svojich deväťdesiatich deviatich za mnou. A znovu sa začnem tešiť, lebo sa tešíš, že sa máme. Volím tesné brány a cesty priúzke pre tento svet; a budem nimi chodiť, až kým zaznie naše spoločné: "Mám radosť, lebo sme spolu.”
