Chceš sa vymeniť?

DOBRÉ

Budem dobré sadiť, aby som mohla dobré žať. Malo by to fungovať napríklad tak, že keď dám chudobným, chudobná nebudem. Keď zasejem štedro, štedro zožnem. Bolo by dobré zasadiť ešte aj napríklad dôslednosť a vytrvalosť. Sadím lásku, lásku žnem. A niekedy mi príde ľúto, že sejem, sejem, sadím, polievam – a myslím tým, slúžim, starám sa, zaujímam, pečiem torty, modlím sa, stretávam, hovorím ľuďom o pravej nádeji a tom všetkom – a zrazu nič, ten človek zmizne. Pôda nebola pripravená. Alebo v lepšom prípade úrodu zožne ktosi iný jediným slovom. Ale to je v poriadku, lebo Boh ma upozorňuje, že záhrada, v ktorej si sadím veci, je niekedy spoločná s ostatnými. Čiže, to by sme mali. Budem robiť dobre, vytrvalo, spravodlivo, zasievať lásku, radosť, pochopenie, pokoj, dobro a všetko mi to v živote pekne vyrastie. Ale ukážem vám, čo si tu ešte sadím a čo mi tiež pekne vyrastie.

DOBRÉ A ZLÉ

Rozhodla som si to tu trošku skrášliť. Niekedy jednoducho chcete mať veci vo vlastných rukách, chápete. Trošku sa naučiť aj spoliehať sa sám na seba, mať viac samostatnosti a takzvanej slobody. Sám si definovať život. Tak som si tak len po okrajoch povysádzala trošku kontroly nad životom, trošku dôvery vo svoju silu a viery v seba. A popri tom

sa teším na tú svoju úrodu, viete, spomenutú vyššie. Ale všimla som si, že pomedzi to rastie aj niečo iné – neprávosť, klamstvo, biedne rozhodnutia, strach,

ďalšie klamstvá, žiarlivosť, polopravdy a sebeckosť. Keď sa zjavila aj pýcha, bolo načase prehodnocovať.

Čo som to siala? Myslela som, že to len tak na pokraji... že to len tak občas som sebecká, že to nebude vadiť. Že to len tak niekedy sa rozhodnem podľa seba a nie podľa Toho, kto dáva život.

Úplne sa mi to vymklo z rúk. Klamstvá neboli len na okraji záhrady, objavili sa aj medzi dobrou úrodou. Túžba kontroly nad sebou, túžba prebratia Božej role vyrástla ako nechutná veľká burina priamo uprostred dobrého aj zlého.

ŽATVA

Čo sejem, budem aj žať. Ak som siala veci, čo ma odlučujú od Boha, čaká ma odlúčenie od Boha. Neviem, či som si tak pomedzi ostatné veci nezasiala aj večnú smrť. Stojím uprostred svojej záhrady. Opustene uprostred poľa. Nezvládla som to.

Všímam si, že na vedľajšom pozemku to niekto zvládol. Prizerám sa bližšie a vidím, že táto záhrada je väčšia. Oveľa väčšia, niečo ako nekonečné pole. Stromy hovoria o láske, kvety o kráse a starostlivosti, ovocie je pokoj a radosť. Ani jedna burina, ani jeden pokus o takzvané skrášlenie záhrady. Ani jeden kompromis, ani jeden náznak odlúčenia od Boha. Musí to byť –

Ježiš má na svojom poli zasiaty život a len život. Pravdu a len pravdu. Pokoj a lásku a spravodlivosť a radosť z reálnej slobody. Pach mojich plodov sa teraz vznáša nad Jeho poľom.

A vtedy sa pomaly otáča za zápachom a pozerá priamo na mňa.

Nemám záhradu ako zakryť a zdá sa mi nefér Mu pohľad opätovať.

Rozhodným krokom vstupuje na môj pozemok a pýta sa najneuveriteľnejšiu otázku, akú sa kedy kto v dejinách ľudstva opýtal:

„Chceš sa vymeniť?“

Či chcem čo? Vymeniť si úrodu? Vymeniť si údel? Budem žiť, ak zožnem, čo si zasial. Ale zomrieš, ak zožneš moju úrodu.

Hovoríš, že ešte nie je neskoro. A tak pomedzi prsty sledujem, ako sa vymieňame. Bitku, trest, výsmech, bolesť, zimu, poníženie, opustenosť. Pomedzi prsty sledujem piatok. S tvárou v dlaniach následne prežívam zúfalú sobotu. Je po všetkom. No v nedeľu mi dlane odkrývaš a pozeráš priamo na mňa. Viem, že keby moja záhrada bola jediná na svete, ktorá je na tom zle, aj tak sa vymeníš. A ja dnes viem, že je po všetkom

strachu zo zlej úrody, ktorá by nado mnou chcela vládnuť.

/napísané do vysielania Rádia 7. www.radio7.sk