Čo je to?

Čo je to, že mi navráti život? Čo je to, že sa môžem znova nadýchnuť? Čo je to, že mi dovolí robiť chyby a nezmení svoj pohľad na mňa? Čo považuje vernosť za vyššiu od výkonu, čo odníma múdrosti pýchu, zázrakom nedôveru, víťazom dáva prajnosť, starcom nežnosť, proroctvám dôležitosť, slabým silu, plačúcim pokoj, kráľom starostlivosť, spravodlivým milosrdnosť? Si to ty? To Ty dávaš silákom zraniteľnosť, mladým druhé a tretie a siedme šance? To ty si ten, čo nenechá len pocit, ale je ozajstne prítomný? Si naozaj niekto a nie len niečo?

Mohli sme ťa mať spravodlivého, čestného, silného, toho, čo dáva, čo si zaslúžime a – povedzme si úprimne – nezaslúžili sme si ani dnešné raňajky. Mohli sme ťa mať – toho múdreho kráľa, ktorý vo svojich rukách drží vesmír, nebesá, zem, noc a deň, víkendy aj pondelok; toho, ktorý drží naše životy, ktorý drží aj všetko požehnanie a záujem o nás tu a aj tam potom. Ale dal by si nám ho? Mal by si záujem?

Mal by si záujem, aj keby som ti bola neverná? Existovala by vôbec nevera, keby nebol žiaden záujem o vzťah? A – nebolo by to vlastne ešte horšie?

Keby si nebol láska, keby láska bola len niečo a nie TY, nebolo by vzťahu. Nebolo by dedičstva. Nebolo by sviežeho nádychu, nebol by pokoj, nebol by záujem. Načo dávať poklady ľudom, čo zlyhali? Aby ich znova zničili? A Syna – Syna načo dávať? Za mňa, Pane?

Mám záujem, hovoríš. Ja som láska. Nie niečo, niekto. Ja som. Toľkokrát som vám ukázal pravdu. Toľkokrát som vám ukázal svoje srdce – a nie len tak po troške – ale chcel som vám ho dať celé. So všetkou zraniteľnosťou, starostlivosťou, pochopením. Toľkokrát som vám ukázal cestu. Toľkokrát som šepkal – dcéra, vráť sa mi! Synu, poď domov!

Máš pravdu, máš život, ktorý nemáme. Máme život, ktorý nedáme. Naša chyba. Naša vec, nemusíš sa viac starať. Volal si a nešli sme, upozorňoval si, vychovával a – najskôr sme si len zapchali uši. Potom zaviazali oči. Dnes jazyk vláčime po zemi a ústa otvárame proti nebu. A Ty, láska, nie niečo ale niekto, nás musíš nechať. Láska nemanipuluje, nenúti nás milovať Ťa. Naše rozhodnutie, naša chyba, naša vec, naše dôsledky.

Tvoje srdce, Tvoje rozhodnutie, Tvoj plán Ti ale predsa len nedovolí odísť. Už-už nás nechávaš mať to, čo si zaslúžime, už-už by si sa otočil chrbtom, ale svoju tvár neodvrátiš. A nás, nalomených, nedolomíš. A vlastne, možno tam ani nie je taký moment zvažovania, to je asi príliš ľudské. Tvoja láska dlho neváha. Tvorí prvé hviezdy, stromy, moria, oceán s jasným plánom záchrany v hlave, pretože už vie, že príde porušenie. Že Tvoji milovaní ťa zradia. Oddeľuješ deň od noci, svetlo od tmy a vidíš, ako Tvoj Syn zomiera na kríži. Delíš nebo a zem a zasa ich spájaš. Aspoň niekto svoj sľub plní. Takže si to ty. Ktorý

navrátiš život. Ktorý dávaš nový nádych. Ktorý mi dovolíš robiť chyby a nezmeníš svoj pohľad na mňa. Kto považuješ vernosť za vyššiu od výkonu, kto odnímaš múdrosti pýchu, zázrakom nedôveru, víťazom dávaš prajnosť, starcom nežnosť, proroctvám dôležitosť, slabým silu, plačúcim pokoj, kráľom starostlivosť, spravodlivým milosrdnosť. To Ty dávaš silákom zraniteľnosť, mladým druhé a tretie a siedme šance. Ty si Ten, čo nenecháš len pocit, ale si vážne prítomný a vážne miluješ, aj keď nás vážne poznáš. Je to láska! Si to ty!

A napokon mi to dávaš aj vedieť. A aj to, že rovnako ako mňa miluješ aj môjho nepriateľa. Dám mu to vedieť?

/napísané do vysielania Rádia 7. www.radio7.sk