Tvoje oči ma videli
“Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku, všetko to bolo napísané do Tvojej knihy, všetky dni boli vopred stanovené, hoci ešte ani jeden z nich nejestvoval. Aké vzácne sú mi Tvoje myšlienky, ó Bože, aký nesmierny je ich počet.” Žalmy 139:16-17
Tebe sa nemusím vysvetľovať. Pýtaš sa ma, ako mi je, aj keď to už dobre vieš. Možno sa pýtaš, aby som to vedela aj ja.
Tvoje oči ma vidia. A čo moje? Môžu Ťa vidieť už dnes, či je to večnosť, na ktorú čakám? Za viečkami cítim nejasné svetlo. Trúfa si posvietiť neistými radami. Prijmi sa - zabliká - miluj sa! A potom si vyber, koho a ako (a kedy áno a kedy nie) budeš milovať. Tak, aby tebe bolo komfortne, to je zásada číslo jeden. A potom, či chcem či nechcem, nájdem sa pre niekým či niečím na kolenách. Alebo skôr, stratím. Lebo nie komfort určuje smer. Aspoň nie ten, čo za niečo stojí.
Stratím sa v uctievaní niekoho či niečoho, prinajmenšom seba. Ale nemám sa kam skryť, lebo aj vtedy, keď si neuvidím ďalej od nosa, uvidím si aspoň ten. Hádam mi pripomenie, že som si ho nedala sama. Že nie ja som si vdýchla život. A tak zrazu svetlo za viečkami nebliká, ale svieti jasne a ja vidím - že v skutočnosti som si zmýlila poradie: z celého srdca a v každej myšlienke a z celej sily, ktorú niekde zázrakom nazbieram, z tej celej duše chcem najprv vidieť Toho, čo ma stvoril. Jedine pred Ním si nechať podlomiť kolená. A tu je bezpečie.
Za viečkami cítim teplo. Pocítim známu Tvoju dlaň, ktorú na mňa kladieš, až tak sa odvážim oči otvoriť. A až keď sa môj pohľad na Teba začne pomaly ostriť, zaostrujem na blížneho a zaostrujem na seba. Nedávaš len zrenicu, dávaš zrak.
Tvoje oči ma videli a na svet, čo je naruby, už pozeráme dvaja. Videl si ma naruby, moje lepšie aj horšie motívy, videl si ma v bolestiach, no aj trápiacu iných, Teba a seba vrátane. Videl si, čo by pred zrakmi iných bolo prinajmenšom trápne a čo by pred zrakom Tvojím neobstálo. Tvoje oči nás videli, Tvoja duša umierala strápená v ľudskom tele. Tvoj duch bojoval dokonca a nového začiatku. Čo mi bráni vidieť nový život, čo chceš môjmu duchu dať?
Môj pohľad oddnes patrí Tebe. Moje vykrútené telo sa postupne podriadi a vykročím. Keď sa potknem, podoprieš ma, veď nie je cesta, ktorou by si nešiel. Tvoje oči ma videli a tie moje Ťa uvidia. Raz to bude z očí do očí, tvárou v tvár, a navždy.