Stačíš, stačím.

Pre každého, kto už ani nevie, či je pre niekoho dostatočný a či vôbec má byť. Pre každého, koho srdce sa nachádza v úlomkoch, no dokázalo si pomaličky priznať, že samé seba dokopy dať nevie.

Možno ti láme srdce, keď sa nestačíš venovať všetkým možným vzťahom naraz. Mne napríklad pripadá postavené na hlavu, keď nestíham mojim vzácnym kamošom alebo rodine odpísať v normálnom čase. Pripadá mi však tiež postavené na hlavu vyžadovať od seba viac, ako zvládnem. Mám manžela, domácnosť, prácu aj službu. Mám bližšie kruhy a viac aj menej akútne situácie. Mám Ježiša, vďaka ktorému si nebudem sebecky namýšľať, že ma ľudia potrebujú. Chcú? Super! Ale nepotrebujú. Ježiš ťa tiež nepotrebuje, ale chce. No na druhú stranu, my Jeho potrebujeme - a občas ako by sme nechceli. Ale k tomuto smutnému paradoxu sa ešte dostaneme…

Hľadať svoju identitu vo vzťahoch v našom bezprostrednom okolí môže byť však ešte slabý odvar toho, čo sa udeje, keď nás odmietne naozaj blízky človek, partner alebo potenciálny partner. Nechcem to nejak zbytočne dramatizovať, ale niečím v nás to predsalen otrasie a sú to otrasy, ktoré sme dovtedy nepoznali. Bolesť je presne taká, ktorej sme sa báli a v hĺbkach, ktoré sme dovtedy nepoznali. Vedci vraj zatiaľ preskúmali len 6% oceánu; azda aj my máme preskúmaných 6% srdca, až kým sa nezlomí. Vtedy je odrazu každý úlomok zaujímavý a skúmaniahodný. Zlomené srdce zvyšuje poznané percentá aspoň dvojnásobne, čo teda napokon nemusí byť naškodu. Najskôr však prejdeš cez prvotný šok, že akokoľvek si sa cítil dostatočne alebo nedostatočne pre toho druhého, v komplexnosti svojho srdca uvidíš záblesk pravdy, na ktorú radi hľadíme len cez prsty, ak vôbec. Pravda teda je, že aj napriek dobrým kvalitám tvojho charakteru sa v ňom nájdu nedostatky, a tak sa nikdy nebude sto percentne dať povedať, že si pre niekoho dostatočný. Jedine, že by si si pri tom niekom (Bohom milovanom a Kristom obetovaným za neho) povedal, že si nezaslúži nič lepšie ako si ty. A odrazu tvoja nedostatočnosť nie je len náhodný záblesk, ale celá pravda. O ktorej máš pocit, že je nesprávne si ju pripustiť; alebo sa v nej, naopak, až príliš utápaš.

Jedine, že by…

záležalo viac na tom, čo o tebe pripúšťa Boh. Jedine, že by viac záležalo na krvi, v ktorej sa utápal On a napokon aj každé klamstvo o tebe. Jedine, že by riešenie na moju vnútornú nedostatočnosť nepochádzalo zvnútra, ale zo zdroja, ktorý som až dodnes nepovažovala za dostatočne dobrý.

Keď prestanem hľadať riešenie tam, kde je to už aj tak dolámané a začnem ho hľadať u Toho, ktorý sa išiel dolámať, aby riešenie nedostatočnosti našiel, vtedy zistím, že nemusím. Že nemusím byť krytá sebou, lebo, ako to už moje unavené srdce zistilo, nestačilo by to. Ale On stačil. On všetko zvládol a pred Spravodlivým Bohom bude dostatočný. Chcela by som mať takého obhajcu! Aj úlomky srdca sa pri tomto pomyslení zachvejú, lebo zacítia pôvodný a dobre známy domov. Môže byť obnovený!

Môžem vedieť, že som vzácna skutočne, nie len v predstavách. Dostatočná skutočne. Lebo ak ťa vie obrániť sám Kristus, Dostatočný, stačíš aj ty. Úplne nezávisiac od rečí a pohľadov iných.

Náš problém je, že berieme názory druhých ako tabletky; ako niečo, čo nevyhnutne potrebujeme, čo máme spoločnosťou predpísané. Nepohrýzť, aby si nepocítil horkosť, prehltnúť, zapiť, a nechať rozpustiť v útrobách duše a ducha. Hlceme názory na nás namiesto toho, aby sme ich prijali ako lentilky: nie vždy najzdravšie, alebo naopak, až príliš príjemne sladké. Ak je názor nezdravý alebo nepravdivý, jednoducho ho rozhrýž skôr, ako by narobil neporiadok niekde hlbšie, v skrytosti, takmer mimo tvojej kontroly. Ak ťa názory iných pravdivo a právom povzbudzujú, teš sa z nich, veď na to lentilky sú! Tiež ich však preventívne pohrýž, možno chvíľu nechaj rozpustiť na jazyku, a až tak prehltni. Nie sú liekmi, nepotrebuješ ich; jedine ak tvoje ego. Jediný liek, ktorý nie je len predstierajúcou ružovou lentilkou, je Slovo, ktoré sa stalo telom. Ktoré preniká až tam, kde nájde tvoju dušu a ducha v posledných štádiách letargie. Preniká až tam, do ich rozdelenia, a tak tvojho ducha oživí. Uzdraví. Ukáže rozdiel medzi liekom a lentilkou. Medzi Pravdou a svetským usmernením. Nie si letargický práve z neho?

Pokiaľ ide o kamarátov, partnerov, či dokonca rodičov, ktorí ťa vychovali a mali by ťa veľmi dobre poznať, samozrejme netvrdím, že nám nevedia povedať správne usmernenia. Dokonca by som rada dodala, že práve tie z nich, ktoré sa viac blížia k lieku ako k lentilke, môžu pochádzať od Pána, ktorý ťa stvoril a pozná ťa ešte bližšie, miluje ešte komplexnejšie a bojuje o tvoje srdce ešte intenzívnejšie.

Ak (ti) tento Boh stačí, stačíš. Ak ti nestačí, že miesto tvojich rúk boli prebodnuté Jeho; že Jeho porazenie lži a smrti môže byť aj tvoje porazenie lži a vzkriesenie tvojej pravej hodnoty, ak toto nestačí, tak už neviem. Ak Kristus nestačí, tak nebude nikdy stačiť nik a nič.

Posledná veta posunie tento článok do ešte inej dimenzie svojím presnejším vyjadrením: požičiam si ju z denníku mojej vzácnej kamošky Beky:

“JEŽIŠ, SI VIAC AKO STAČÍŠ.”