Dokedy…?
“Moja duša je preveľmi zdesená. Ty však, ó Hospodine, dokedy...? Navráť sa, Hospodine, vysloboď mi dušu; pomôž mi pre svoju milosť. " Žalmy 6:4-5
Dokedy…?
Pred 2.10. 22:15
som ešte žila v stave pozabudnutia na zmysel tohto povzdychu žalmistu.
Ale už som späť.
Tragédie ma vracajú do komplexnejšieho obrazu o realite, a tak, žiaľ, znova chápem prerývaný povzdych a znova sa pýtam, dokedy.
Zlo, čo otriasa naším svetom, srdciami jednotlivcov a rodín, sa, žiaľ,
žiaľ,
žiaľ,
ešte diať bude.
Môžem sa však, prosím, s vami, čitatelia, teraz zastaviť a položiť si otázku:
viem ho minimalizovať?
Ak áno, čím? Osobne verím, že zväčšovanie, ale aj zmešovanie zla je z nejakej časti aj v našich vlastných rukách. Hráme sa s ním, niekedy uťahujeme a niekedy povoľujeme ako opasok. A zdá sa mi, že sme pribrali.
Darmo si dáme status, že “nepijem”,
keď dobre vieš,
že piješ.
Kedy to skončí? Čo by ťa zastavilo? Som kamarát, čo by vedel druhého v opíjaní zastaviť?
Alebo porušujeme za volantom iné pravidlá. Alebo ich porušujeme inde. A to sa bavíme “len” o svetskom zákone,
ktorý si ľahko poohýbame.
No akonáhle ti začne byť elastický aj ten Boží,
zle je.
Zle je, kamarát.
Apelujem preto teraz na nás,
čo máme pred sebou Boží zákon -
ak ho my neprestaneme ohýbať,
tvoriť medzery pre vlastnú krátkodobú potechu,
kto má začať?
Kde, kedy a u koho sa má pretrhnúť dlhodobé zlo?
Asi zase jedine len
v Tvojom príchode, Synu Boží.
Už pri prvom príchode k nám, k svojim, ktorí sme Ťa ale nespoznali, si vo svojej smrti pocítil ťarchu každej tragédie,
vojny,
autonehody.
Počul si každý výkrik,
každý zúfalý pohľad na koľaje,
každú ťarchu pozostalých
a
roztrhlo sa ti srdce.
Nečudo, že si volal spolu s nami:
“Bože môj, prečo si ma opustil?”
Ale prakticky si to zažil len Ty,
aby toto naše opovážlivé tvrdenie
malo šancu zostať len teóriou.
Zomrel si neprávom ako vinník.
Vstal z mŕtvych právom ako víťaz.
Ešte niekto má chuť spýtať sa: “Prečo Ježiš so zlom nič neurobil?”
Zlo, čo otriasa naším svetom, srdciami jednotlivcov a rodín, sa, žiaľ,
žiaľ,
žiaľ,
ešte diať bude.
Nie však naveky.
Kriste, čakám, že prídeš.
Dokedy…?
Dokedy máme čas prijať Ťa za svojho?
Dokedy budeme zažívať dobré a zlé zároveň?
Za dobré ďakujem, z pazúrov zlého nás, prosím, trhaj, ako to vieš len Ty.
Modlím sa, nech ty, čo teraz čítaš a azda hľadáš východiská, vieš,
ze si práve našiel.
Áno, tragédie nás vedia prebudiť a pripomenúť realitu; no nech nami rovnako zatrasie realita nádeje, ktorú máme v Kristovi. Že zlo je porazené a raz to uvidíme na vlastné oči. Nech táto realita otriasa najprv mojím srdcom, potom srdciami rodín a, napokon, aj naším svetom.
Jedine tak Vianoce, ktoré sa zdajú lacné&necelé, budú môcť zároveň byť šťastné&veselé.
🎄
